Včera sme sa boli previezť na bicykloch, len na hrádzu k Jazeru a späť, v tej magickej hodinke, keď sa deň mení na noc. Bolo fajn trochu si zašportovať, ale nie o tom som chcela... V jednu chvíľu, keď už slnko spalo a pouličné osvetlenie ešte tiež, šiel oproti nám bicykel. Teda – najprv to bola len neznateľná tmavá škvrna na tmavom pozadí, a keď sme sa trochu priblížili, bol z toho mladý cyklista v tmavej mikine na tmavom neosvetlenom bicykli, bez odraziek a bez reflexných prvkov. Na danú dobu a miesto (okraj cesty) dosť adrenalínová zábava, hodná profesionálneho samovraha. Ak pominiem zákon o cestnej premávke, ktorý káže cyklistom opatriť bicykel odrazkami a svetlom (a aj ho používať vždy pri zhoršenej viditeľnosti), káže mi aj pud sebazáchovy dostatočne sa zviditeľniť vždy, keď mi ide (hoc len latentne) o život. Nie prvý raz som stretla cyklistu, jazdiaceho v tme na neosvetlenom bicykli a vždy rozmýšľam, či sú to naozaj sebevražedné sklony, čo ich k tomu nútia alebo len pohodlnosť, neznalosť zákonov či jednoducho pocit, že ak vidia oni, sú zároveň aj videní...
Ako to je, čo myslíte?
Ako to je, čo myslíte?
Tiež mám podobné skúaenosti s cyklistami, a s korčuliarmi ešte horšie!
OdpovedaťOdstrániť